Hľadanie svätého grálu

Na napísanie tohto článku ma inšpirovala otázka, či naozaj najväčším druhom z čeľade Carabidae je Procerus gigas. V úvodnom článku o rekordoch ho aj uvádzam ako najväčšieho spomedzi carabov.

Pri tejto otázke mi ale prišla na um aj spomienka na hľadanie tzv. svätého grálu medzi carabmi. V podstate, v každej čeľadi je nejaký chrobák, ktorý je najvzácnejší a túži si ho každý entomológ chytiť. Ono tých svätých grálov je viac a pre každého ním môže byť nejaký iný. Dokonca každá krajina môže mať svoj svätý grál. Napríklad spomedzi veľkých carabov u nás na Slovensku by to mohol byť buď Carabus menetriesi alebo Carabus nitens. Kým toho prvého ulovili aj relatívne v nedávnej dobe na Orave. Toho druhého nik nevidel už od roku 1980, kedy bol zhodou okolností ulovený jeden kus a tiež na Orave.

Podľa mňa ani tento posledný kus nie je pôvodom zo Slovenska. Chytil ho môj priateľ, ktorý mi rozprával, ako sa to stalo. Čakali na hraničnom priechode do Poľska v aute a všimol si, že mu popred auto beží nejaký kovovo lesklý chrobák. Tak vybehol von a zobral ho. Tento príbeh sa šíril medzi entomológmi a každý kto sa zaujímal o túto čeľaď si ho chcel uloviť. A potom na tých miestach pascovali celé zástupy entomológov vrátane mňa, no žiadneho ďalšieho už nikto nechytil. Preto sa domnievam, že nie je zo Slovenska. Lebo je možné, že vypadol z nákladného auta prevážajúceho drevo z Poľska. Do dreva sa dostal niekde v lese na skládke dreva. Zaliezol pod kôru a prežil nakladanie a aj prevoz. Hoci trochu pochrámaný, viď krovka s chýbajucími časťami tykadiel, ale prežil, aby mohol byť ulovený jediným entomológom, ktorý v ten deň stál v rade pred colnicou (o Schengene sa nám vtedy ani nesnívalo).

Toto by mohol byť môj svätý grál zo Slovenska. Ale mám aj iný, o ktorý som sa pokúšal takmer 5x a to v exotickej krajine, v Iráne. Z Iránu pochádza carabus, ktorý nie je dokonca ani malý. Pretože náš Carabus nitens má len niečo okolo 1,5cm. Iránsky carab patrí k obrom, patrí k Procerusom. Je to druh Procerus elbursianus a jediný exemplár, ktorý bol doteraz ulovený, je samica s dĺžkou 60mm.

Ulovili ju v roku 1937 páni Pfeffer a Forster na lokalite Särdab-Tal (Hasankief) vo výške 1400m medzi 7.-10. júlom.

Pozháňal som si všetky práce týkajúce sa tohto caraba. V jednej práci som našiel aj presné GPS súradnice. A čo je jednoduchšie, ako sa tam vybrať s GPS a nájsť si svojho vysnívaného caraba?

Pri mojej prvej ceste do Iránu v roku 2006 som ho ešte nehľadal. Zoznamoval som sa s krajinou. No pri mojich ďalších cestách, ktoré nasledovali potom, som vždy zablúdil do tejto oblasti a snažil sa nájsť biotop, kde by mohol ešte prežívať. Pascoval som, kde sa dalo.

Ešte pred ďalšou cestou, v roku 2007, som sa snažil identifikovať, kde ten bájny Hasankief leží. Lebo na mapách, teda aspoň tých ktoré som mal k dispozícií, sa nič také nenachádzalo. Možno na starých a historických. Nakoniec sa mi podarilo zohnať asi najpodrobnejšiu mapu Iránu, ktorá sa dala v Eur´ópe kúpiť (nemecké vydavateľstvo). Mali sme ju už pri prvej ceste. Jej presnosť bola však relatívna. Pokiaľ sme sa pohybovali na severe, kde to bolo celkom dobre zmapované, mapa sedela. No v pohorí Zagros zlyhávala na celej čiare.

Po dlhšom pátraní a aj s navigáciou GPS som sa vybral na správne miesto. Dnes v horskom údolí (1500m.n.m) leží veľké mesto, ktoré sa volá Kalardasht (Kalardašt).

Sediac v aute so zapnutou navigáciou a nastavenými súradnicami ma navigácia neomylne priviedla na koniec Kalardashtu. Presný bod bol na kruhovom objazde, kde cesta pokračovala smerom hore do dediny Rudbarak a do ľava bola spiatočná cesta, smer Abbas Abád pri Kaspickom mori.

Ako som zistil tak Hasankief je údolie. Teraz v tom horskom údolí ležalo mesto, ktoré do seba pohltilo všetky dediny, ktoré sa v údolí nachádzali a z nich vzniklo jedno veľké mesto s názvom Kalardasht. Aj ten Rudbarak, ktorý ešte bol na mojej mape, v skutočnosti už bol súčasťou mesta.

V snahe nájsť môjho caraba sme vyšli až za Rudbarak a tam som v bočnom údolí zapascoval. Samozrejme, že carabov som nachytal, ale môj vysnívaný medzi nimi nebol. Okrem tých pascí nad Rudbarakom som zapascoval aj pri krkolomnej ceste cez vápencové kopce smerom na Abbas Abad, ktoré leží na pobreží Kaspického mora. Na môj smútok ani v tých nebol. Keď som sa sem vrátil v roku 2016 tak som to nespoznával. Las Vegas na Iránsky spôsob.

Ďalšie pokusy nájsť tohto caraba som absolvoval v rokoch 2009, 2010. A posledný pokus som absolvoval v roku 2016. V tom roku som sa pripravoval veľmi dôkladne.

Preštudoval som Google maps, Google Earth. A objavil som nové miesta, kde by mohol žiť v okolí údolia Kalardashtu. Jedným z nich bolo okolie jazera Valasht. V tomto roku sa mi v mobile podarilo rozbehať perskú kartu a tak nám perfektne fungovala aj navigácia. Neomylne nás priviedla k jazeru Valasht, ktoré zrejme patrilo akejsi dedine na okolí. Pred prístupom k jazeru hrubá reťaz a traja starci vyberajúci vstupné s prístupom k jazeru. Jazero pekné obklopené vysokými kopcami. No nechceli sme za touto rampou dávať pasce, aby sme to nemuseli ešte raz absolvovať. Navyše aj terén bol taký, že kopce spadali kolmo do jazera. Vyhliadli sme si vápencové kopčeky, ešte pred jazerom pri prístupovej ceste a tam sme zapascovali. No ani tentokrát sa na nás neusmialo šťastie.

Takže tak, ako u nás na Slovensku je pre mňa Carabus nitens nesplneným snom, tak aj v Iráne, mi zostali iba pekné spomienky na hľadanie tohto svätého grálu „carabidiarov“ – Carabus (Procerus) elbursiensis. Jediný rozdiel je, že nitens žije v Čechách, Poľsku, Švédsku a dokonca aj v Írsku a teda v zbierke ho mám. Tento nebol chytaný nikde inde iba tu.

Môj názor na tohto nepolapiteľného caraba je ten, že pokiaľ ešte žije, tak v neprístupných roklinách Elborzu v okolí Taht-e Soleyman. Ale v údolí Hassan Kief, kde sa rozprestiera teraz mesto Kalardasht, už asi nie. Pokiaľ v minulosti v údolí boli malé drevené dedinky s kamennými strechami a poľnohospodári obrábali políčka, tak mal šancu tam prežiť. No ten obrovský stavebný boom ho pripravil o životné prostredie a v údolí Hasankief je s najväčšou pravdepodobnosťou vyhynutý.

Na záver by som len chcel povedať, že je veľa krajín, ktoré majú svojho chrobáka, resp. iný hmyz, ktorý je možno už vyhynutý a v zbierkach svetových múzeí sa nachádzajú posledné videné a ulovené kusy. Entomológovia sa však nevzdávajú a stále dúfajú, že svoj vysnený „zlatý grál“ ešte obajvia. A občas sa to ešte stane. Preto sa možno k tejto zaujímavej téme v budúcnosti vrátim.